Keď ma môj sen dobehol...

      Všetci maturanti teraz, okrem maturít, riešia závažné životné otázky. Kam na vysokú školu, čo ďalej so životom, ktorým smerom sa pohnúť? Spomínam si na to tiež, na môj veľký sen o výtvarnom umení a grafike. 12 rokov strávených na výtvarnom odbore bolo však zbytočných, môj sen sa rozplynul ako dym z cigarety...

      Vtedy prišlo na rad náhradné riešenie, ktorým bola moja poistka- pedagogika. Báj d vej, o učiteľstve som snívala ešte na základnej škole. No rokmi som si uvedomila, že to nebude nič pre mňa. Výstrelom do prázdna bola žurnalistika, na ktorú ma nahovorila mamina. Na skúšky som šla znechutená a nepripravená. Oni však asi pod hrubou vrstvou nechute a pesimizmu videli nejaký potenciál a vzali ma.

      Teraz už viem, že ma nemohlo postretnúť nič lepšie. Písanie sa stalo mojím druhým JA. Stretávam zaujímavých ľudí, baví ma to. A teraz ma dobehol aj môj veľký sen o umení. Keď som chytila za pačesy možnosť prevziať rubriku, v ktorej budem písať o mladých nádejných umelcoch, vedela som, že je to presne to pravé pre mňa. Môžem robiť to, čo chcem , to, čo ma baví a zároveň to, čo študujem a v čom som dobrá. O tom sa mi ani nesnívalo, keď mi prišli domov listy z dvoch univerzít, na ktorých som chcela študovať grafiku, so smutnou správou vo vnútri.

      Nikdy neviete, čo vás v živote stretne, kto vás podporí, ani kto vám radí dobre. Isté však je, že to, čo sa má stať sa aj stane a nevyhneme sa tomu. Je jedno či pri vás niekto stojí, alebo ste na všetko sami. Keď príde možnosť, neváhajte...

Cherie