Optimistický príspevok

          Dnes bolo nádherné počasie, slniečko svietilo, hrialo, vetrík občas zavanul. V také dni mám chuť byť šťastná a robiť veci, ktoré bežne nerobím (namaľovať sa, ísť na mojito, prejsť sa, sedieť na lavičke, písať pozitívne články...). A najviac si uvedomujem, aký krásny mám život.
          A čo, že každý týždeň precestujem 20 hodín? Aspoň mám školu, ktorú mám rada, spoznávam nových ľudí, nové miesta, zažívam nové veci...
          A čo, že nemám 1624853 kamarátov? Mám ich iba pár. No sú tí praví. Viem sa na nich spoľahnúť kedykoľvek potrebujem. Často počúvam, že každý raz zradí. Nie, vôbec to nie je pravda. To, či nás niekto prekvapí alebo sklame je len o nás. O tom, čo od dotyčného očakávame. Ak je to prílš, samozrejme, budeme sklamaní, zradení, ranení... No ak nečakáme veľa, prekvapí a poteší nás každá maličkosť, ktorú pre nás niekto spraví. A verte mi, tak je to omnoho krajšie a jednoduchšie.
          A možno sa občas prebíjam životom s pár eurami v peňaženke. No kto je viac bohatý? Ten čo má v banke milióny a hrabe si dalšie, alebo ten, čo má lásku a spokojnosť? Ja si volím lásku. A zvolila som si najlepšie. Niet nad to, mať pri sebe niekoho, kto vám splní všetko, čo vám vidí na očiach a aj to čo nevidí. A dokonca ho to napĺňa a je šťastný, ak sa smejete vy. Je jasné, že také veci platia obojstranne. No každý deň ďakujem Bohu za to, koho som stretla a kto kráča so mnou mojím životom.
          A najdôležitejsie je zdravie. Vaše a aj vašich blízkych. Keď vám zavolá lekárka, že všetky podozrenia sú preč a výsledky sú v poriadku, až vtedy si uvedomíte, aké je vzácne nemať podobné problémy.
          A vážte si maličkosti. Lebo z nich sa skladá svet. Z tých každodenných drobností, ktoré vám majú vyčariť úsmev a na konci sa spoja do jedného veľkého celku, ktorému hovoríme šťastný život.
Vnímajte krásu prírody, spev vtákov, farebnosť kvetov a ladnosť motýľov. Vnímajte lásku, s ktorou na vás hľadí psík. Vnímajte nádherné ružové čerešne za oknom. Vnímajte tú vôňu (ktorú ja kvôli alergii vnímať nemôžem) a každý deň si povedzte: "Pre toto sa oplatí žiť!"
          A navštívte v blízkej dobe nejakú galériu, koncert, divadelné predstavenie. Pokochajte sa umením, nasávajte tie emócie.
          A áno, budem každý odstavec začínať písmenkom "A", pretože to dodáva dramatickosť a vážnosť textu.
          A
          A
          A
          A mohla by som pokračovať donekonečna, no tuším, že už viete, čo tým všetkým chcem povedať. Užívajte si život, buďte vďační, smejte sa a vyhrievajte sa na slniečku, lebo to sú tie pravé hodnoty. Nenechajte sa skaziť spoločnosťou :)

Cherie

Groteska zvaná študentský domov

           Pamätám ako som došla prvý krát na moju internátnu izbu (Píšem akoby to bolo pred sto rokmi :D).
Skákali sme po strop od radosti, že nemáme spoločné WC a sprchy, že naše skrine nepodliehajú žiadnym hubovitým organizmom, že máme chladničku, balkón a mnoho iných luxusných detailov, o ktorých môžu inde ubytovaní študenti iba snívať.

           Ovplyvnená toľkou radosťou som celkom zavrela oči pred dverami do kúpelne, ktoré neexistujú, pred krásnym výhľadom z balkóna, ktorý žiaľ okupujú a obkakávajú holuby, a aj pred tým, že o chladničku sa delím s ďalšími piatimi holkami.

           A tak sa občas stáva, že to maslo, ktoré som si určite kupovala (veď halucinácie z toho učenia snáď ešte nemám) sa vyparí. Ako tá rybička v Harrym Potterovi "Puf" a zmizlo.

           Navyše, som milovník zvierat, ale tie holuby na balkóne mi už lezú kvalitne na nervy. Vstanem ráno z postele, roztiahnem závesy, vonku krásne svieti slniečko, užívam si prísun vitamínu D a okrem robotníkov, ktorí zatepľujú náš "druhý domov" na mňa vypliešťa oči aj sivý vták, ktorý práve vykonal svoju potrebu... A krásny deň sa môže začať.

           K tomu zatepľovaniu... U nás na 4. poschodí stačí, že slniečko trošku zahreje strechu a dusíme sa vo vlastnej šťave. Tak sa využívajú peniaze v našom štáte. Nehovoriac o tom, že na tú štyrku musím aspoň 5 krát denne vyšliapať 72 schodov a výťahu sa nedočkáme nikdy.

           Hej, skoro som zabudla, od leta som vegetariánka. Cítim sa úžasne, výsledky sa mi zrazu zlepšili, problémy so žalúdkom zmizli... Proti môjmu vegetariánstvu však neúnavne bojuje menu z našej jedálne. 3 jedlá na výber, z toho 2 mäsité a 1 sladké. Nie, zo zeleninovej oblohy sa nenajem a buchtu s makom si môžem dať jedine ako dezert. Preto zostávam odkázaná na nákup potravín v predražených obchodoch, ktoré však aspoň nie sú vzdialené 5km od intráku. A variť na dvojplatničke, ktorá vodu prevarí presne za 34 minút (niežeby som to stopovala) je nonsens. No čo vám poviem, ak zjem ešte jedno vajce tak ich začnem znášať a pritom kotkodákať.

Bufet- samostatná kapitola.
- "Máte tmavé rožky"?
- "Nie."
- "A svetlé?"
- "Nie."
- "Máte vôbec nejaké pečivo?"
- "Nie."
- "Tak ja mám hore nejaké cestoviny, dajte mi k ním tvaroh..."
- "Nemáme."
- "Ani bryndzu alebo niečo podobné?"
- "Ani."
- "Tak apsoň kečup..."
- "Tiež nemáme."....
Mohla by som pokračovať ďalej, no radšej som si šla spraviť ovsené vločky s jogurtom za 60centov.

           K tomu všetkému ešte tá dostupnosť (Jasné, študentov nasťahujte na koniec mesta), preplnené MHDčky, divní ľudia, večné párty vo vedľajšej izbe práve vtedy, keď skoro vstávam...

           Tak myslím, že som sa dostatočne vyhejtila. Ďakujem za pozornosť.
Internát ma však aj svoje pozitíva, hoc ich treba hľadať, nájdu sa. A aj keď to tak nevyzerá, som spokojná. Naozaj je tu pekne, sú tu fájn ľudia a tak. Veď stále som mohla dopadnúť horšie :)

Cherie

Keď ma môj sen dobehol...

      Všetci maturanti teraz, okrem maturít, riešia závažné životné otázky. Kam na vysokú školu, čo ďalej so životom, ktorým smerom sa pohnúť? Spomínam si na to tiež, na môj veľký sen o výtvarnom umení a grafike. 12 rokov strávených na výtvarnom odbore bolo však zbytočných, môj sen sa rozplynul ako dym z cigarety...

      Vtedy prišlo na rad náhradné riešenie, ktorým bola moja poistka- pedagogika. Báj d vej, o učiteľstve som snívala ešte na základnej škole. No rokmi som si uvedomila, že to nebude nič pre mňa. Výstrelom do prázdna bola žurnalistika, na ktorú ma nahovorila mamina. Na skúšky som šla znechutená a nepripravená. Oni však asi pod hrubou vrstvou nechute a pesimizmu videli nejaký potenciál a vzali ma.

      Teraz už viem, že ma nemohlo postretnúť nič lepšie. Písanie sa stalo mojím druhým JA. Stretávam zaujímavých ľudí, baví ma to. A teraz ma dobehol aj môj veľký sen o umení. Keď som chytila za pačesy možnosť prevziať rubriku, v ktorej budem písať o mladých nádejných umelcoch, vedela som, že je to presne to pravé pre mňa. Môžem robiť to, čo chcem , to, čo ma baví a zároveň to, čo študujem a v čom som dobrá. O tom sa mi ani nesnívalo, keď mi prišli domov listy z dvoch univerzít, na ktorých som chcela študovať grafiku, so smutnou správou vo vnútri.

      Nikdy neviete, čo vás v živote stretne, kto vás podporí, ani kto vám radí dobre. Isté však je, že to, čo sa má stať sa aj stane a nevyhneme sa tomu. Je jedno či pri vás niekto stojí, alebo ste na všetko sami. Keď príde možnosť, neváhajte...

Cherie

Zas a znova

10-15 rokov dozadu snívala, ako všetky dievčatá v jej veku, o princovi na bielom koni, ktorý zmení jej život, splní sny a postaví jej hrad. Asi za to môžu dlhé rozprávky na dobrú noc plné happy-endov a šťastia.

No ako dievča rástlo, stretávalo sa s realitou. A tá, veru, nebola ako rozprávka. Z naivky sa rýchlo stala realistka. Prešla si pár nešťastnými vzťahmi a už neverila na rozprávky.

Kto chce, ten vám úbliži...

A opäť trvalo pár rokov, kým sa táto skepsa z jej vzťahov vytratila. Čo však osud nechcel, sklamala sa znova...

Áno, hádate správne, to dievča som ja sama. A tento článok nie je vôbec taký depresívny ako sa zdá. Nechcem písať o tom, ako som sa zas a znova sklamala, aj keď na túto tému by som vedela vyprodukovať nemálo riadkov...možno nabudúce.

Práve naopak, tieto slová majú vypovedať o znovu nadobudnutom sne, sne, ktorý sa plní vďaka jednému úžasnému chlapcovi.

A o dnešných vzťahoch, ktoré hynú pri prvej hádke.

Ako vieme, že je to ten pravý či pravá? Moja babka mi stále tvrdila, že za skutočnou láskou ma bude bolieť srdce. A ja dnes už viem, že nie len to...

Láska vám prinesie do života radosti aj starosti, no s ňou sa dá všetko vyriešiť. Váš partner vám má byť v prvom rade oporou a podporovť vás. Stáť pri vás. Nie nadarmo sa vraví, že prvoradá vo vzťahoch je dôvera. Ak tomu druhému nemôžme naplno dôverovať, vzťah stráca hodnotu a nastupujú pochybnosti, ktoré ho skôr či neskôr zničia. Ďalej je dôležitá oddanosť, vernosť a blaa blaa...to už som opäť niekde inde.

Dôležité je vedieť sa do toho druhého zas a znovu zamilovať. Počas dlhých rozhovorov, keď cítite, ako si rozumiete. Pri banálnych maličkostiach, ktoré sa dejú každý deň a vy ich možno stotožňujete so stereotypom. Pri každej sms na dobrú noc, pri každej sladkosti, ktorú vám donesie a je iba pre vás. Pri každom úsmeve, bozku objatí... Ceniť si maličkosti, ktoré možno časom vo vťahoch zovšednú- to je kľúč ku šťastiu.

A robte všetko preto, aby mal váš partner každý deň dôvod zamilovať sa do vás. Robte mu prekvapenia, tak ako spieva No name vo svoje peiesni.

Ak sa o toto budete snažiť, garantujem vám, že láska tak skoro neochladne.

Citát na záver: Keď nevieš nájsť dôvod, prečo pokračovať, spomeň si na dôvod, prečo si začal.

Cherie

Keď zasiahne ruka osudu...

      Nemám veľa rokov ani veľa životných skúseností. Mám len to, čo mi život dal za ten krátky čas. A nemám to čo mi vzal...

      A veru, vzal toho naozaj mnoho. Vzal mi sny, no dal mi realitu. Vzal mi veľa pekných momentov, ktoré som mohla zažiť. Už ich nezažijem. Na oplátku mi však nadelil nemálo iných, možno krajších, možno nie.

      Vždy keď sa utápam v nostalgii rozmýšľam, čo všetko mohlo byť inak. Mohla som mať pri sebe ľudí, ktorí mi chýbajú. Možno, keby niečo tam hore chcelo, ešte by som objala osoby, ktoré tu už medzi nami nie sú. Možno by som im mohla povedať, ako mi na nich záležalo a stále záleži. Možno, keby sme niečo v živote spravili inak, bolo by inak všetko. A bolo by to lepšie?

      To je otázka, nad ktorou sa tak často zamýšľam. Či to ten Boh, osud alebo karma majú všetko premyslené a nadelia nám práve to, čo nám patrí? Alebo to je všetko len otázka náhody a našich rozhodnutí, ktoré robíme každý deň? Skladá sa náš svet, v ktorom momentálne žijeme, z každodenných maličkostí? Alebo je to všetko vopred nalajnované a my sme len figúrky v rukách vyššej moci?

      Dnes osud znova zasiahol. A vzal mi blízku osobu, mladého človeka, ktorý nám mal ešte čo dať, ktorý by mal dnes plánovať svoj víkend a na akej párty sa ukáže v piatok. Tento mladý človek však už neplánuje nič. Hľadí na nás zhora. Dáva pozor, možno nás usmerňuje, ukazuje správnu cestu. Možno sa len tak prihliadá a nechá nás unášať sa na vlnách osudu. Aby nás postretlo presne to, čo má. Ten človek bol slniečkom. Stále rozdával okolo seba dobrú náladu a mal nákazlivý smiech.

      Presne preto nemôžme ani mi smútiť. On by to tak nechcel. Chcel, aby sa ľudia okolo neho smiali, aby boli šťastní. Aj ja sa dnes postavím na nohy a budem sa smiať na život. Spravím to na jeho počesť a na počesť všetkých, ktorí mi do života toľko dali. A potom z neho náhle odišli. Kvôli ním sa budem smiať a radovať, lebo oni ma nechceli vidieť smutnú.

      To, že za niekym neplačeš neznamená, že si naň zabudol. Je to len obraz toho, ako si sa vrovnal s tým, čo nezmeníš.

    Ďakujem všetkým, ktorí vstúpili a zasiahli do môjho života. Či už výrazne alebo nepatrne. Lebo len vďaka ním mám taký život, aký mám, len vďaka ľuďom okolo mňa som, kto som.

Cherie